skenitde

Vytlačiť

Privítali sme slávneho rajeckého rodáka

Uvodna fotografia29. augusta 2018 navštívil naše mesto Rajec a Bioklimatický park Drienová veľmi vzácny a svetovo uznávaný človek.

Dr. George M. Pikler (onkológ a hematológ) s manželkou Elaine (foto) sa narodil v roku 1942 v Equadore, tam má pochovaného aj otca a mamu v Miami už v USA. Žije už dlhšie v Baltimore, kde aj pracuje, lieči prakticky génovými transfermi a prednáša po celom svete.

Rodina Pikler žila v Rajci minimálne 200 rokov a podieľala na hospodárskom i verejnom živote. Boli i poslancami, dokonca dvaja naraz. Podnikali v Rajci. Z Rajca jeho rodičia odišli v roku 1917 do Ružomberka a potom Žiliny, kde sa narodila i staršia sestra. Potom boli radi, že ušli v roku 1939 ako dnešní utečenci so „svojou kožou" a pol roka strávili v utečeneckom tábore v Marseille (Francúzsko). Potom rodičia získali pasy Equadoru, kde sa už narodil George.

George pripravuje rozsiahlu genealógiu a pred pár rokmi 2008 sa v Budapešti stretlo asi 40 rodinných príslušníkov Pikler z celého sveta. Vtedy prvýkrát v svojom živote navštívil neoficiálne Rajec. Charlotte z rodiny Lipscher je zasa dávnou príbuznou Dr. Vladimíra Lipschera, žijúceho vo Švajčiarsku. Dr. Vladimir Lipscher sa ku mojej knihe Vznik a vývin remesiel v Rajci dostal pred rokom od Viery Grözner, žijúcej v Izraeli a pôsobiacej v Prahe spolu s manželom. Viere som knihu daroval pre pána Lipchera na jej uvedení do života. Viera Grözner je zasa dcérou Jána Mahrera, ktorý bol mäsiarom v Rajci a ktorý sedel v base zasa s Františkom Paulínym (Feľcánom) a pánom Salátom (Hurbanova ul.). Tak sa ich manželky zblížili pri návštevách v base. No a Lipscher ukázal moju knihu pánu Piklerovi v USA. Aký je svet malý.

8. januára 2018 som našiel v svojej pošte e-mail od Georgea a tak sa rozvinula intenzívna komunikácia medzi nami, na konci ktorej bolo toto veľmi milé prijatie v Rajci. Diskutovali sme o všetkom medzi nebom a zemou a jeho najväčším šokom bolo, ako je možné v 21. storočí postaviť na centrálnom námestí Rajca bustu vojnovému zločincovi Ďurčanskému. Snažil som sa ho celý deň presviedčať o tom, že v minulosti komunita Rajca: katolíci, evanjelici a židia veľmi úzko spolupracovali a preto sa Rajec rozvíjal. Spolupráca a rešpektovanie druhého je základ pre rozvoj a toto bolo aj v Rajci, dokiaľ niektorí smutne slávni Rajčania (politici, arizátori či mlčiaci obyčajní ľudia) nezačali siahať na majetky, ktoré im nepatrili a kto nestihol ujsť skôr, prišiel o všetko, ba podstatná časť aj o svoj život. Holokaust. Kto by snáď neveril, alebo spochybňoval moje slová nech si vyhľadá knihu napr. Timothy Snydera, ktorý vydal rozsiahlu knihu Čierna zem, ktorú do slovenčiny preložil Dr. Igor Otčenáš, ďalší môj priateľ, s ktorým som sa spoznal v Nórskom Oslo pred pár rokmi. Pán Otčenáš sa spolu s manželkou zúčastnili tiež našich stretnutí 29. Augusta a od neho som ja získal túto knihu. Tú som ale dal pred mesiacom Viere Grözner do Izraela. Ja som si kúpil druhú.

Ráno som doviezol zo Žiliny Georgea s manželkou a na židovskom cintoríne ich už čakali traja rajeckí muži a za 2 hodiny prešli detailne celý cintorín a hľadali predkov. Na židovskom cintoríne našiel George veľmi vzácne pomníky svojich vzácnych predkov, stále bol však nespokojný a tak sme poobede znova spolu vyrazili na cintorín a našiel som mu to po čo prišiel do Rajca, dôkaz hlavne pomníky Davida a Charlotte rod. Lipscher.

Braňo Dúbravka a Peter Ščibraň mi Georgea s manželkou vrátili pri pošte, kde sme mali milé stretnutie s jednou rehoľnou sestrou pôsobiacou v Rajci. Potom sme pomaličky prešli celým centrom mesta, ukázal som mu miesto kde mali jeho rodičia dom na námestí, múzeum i smutne slávnu bustu Ďurčanského. Ukázal som mu miesto ďalšieho obchodíka rodiny Pikler (dnešná vinotéka) i miesto kde stála malá spracovňa dubovej kôry. Potom starú synagógu, dom rodiny Mahrer i miesto kde donedávna stála synagóga a dom rabína, ktoré sa premenili na parkovisko len pred pár rokmi, napriek platným regulatívam pre Mestskú pamiatkovú zónu. Len krútil hlavou – ako je to možné, taká neúcta. Ukázal som aj domy Mikuláša Uhlárika a Jozefa Jančoviča, ktorí nemali problémy so židmi a pozdravili sme dcéru Tonku, milú pani Poláčkovú. Potom sme sa osviežili v Dubovej v ďalšom starom židovskom dome a pozreli sme sa na Rajec z rajeckého cintorína. Tu sme zasa navštívili hroby mojich rodičov a starých rodičov i synka Lacka (škoda len, že som sa vtedy nepoznal s Georgeom, možno by bol pomohol). George s Elaine sa kochali nádhernými pohľadmi na mesto i jeho okolie a boli užasnutí. Navštívili sme aj pamätníka Štefana Smiešku, ktorý spomínal na ich predkov.

No a potom nasledovali stretnutia v Bioklimatickom parku Drienová s ďalšími priateľmi, kde nás Anna Mandáčková pohostila výbornou polievkou z indického bežca, našej zeleniny a jačmenných krúpov dopestovaných nami. Koláče zabezpečila Anna a tiež prof. Mária Rostášová, dcéra Františka Paulínyho. Moja dcéra Danka, ktorá pracuje na diagnostike najťažších rakovín a manželka Alena sa rozprávali o genetike i živote.

Podvečer sa pridali ďalší ľudia hlavne Igor Otčenáš, prekladateľ knihy Čierna zem a ďalší čas sme strávili pri výborne pripravenom jahniatku od Janky Kavcovej a Julky Augustínovej, víne od Michala Srholca a ďalších dobrotách. Diskutovali sme o všetkom, prirodzene aj o našom zámere s Bioklimatickým Parkom Drienová. Pozreli sme stovky starých fotografií z Rajca, cintorína i novších. Vzdali sme si pozdravy a tak skončil tento nádherný a pamätný deň.

3. septembra som obdržal mail už z Baltimoru, v ktorom vyjadril úprimnú vďaku za celý deň, a že sa s nami cítili ako súčasť rozšírenej rodiny v Rajci.

Ladislav Židek

Fotogaléria:

TOPlist